Život Prešova
online
online
Šach: Prvý slovenský veľmajster Ján Plachetka oslávi jubileum 80 rokov
18.02.2025 Trenčín
Bratislava
18. februára (TASR) - Prvý slovenský šachový veľmajster Ján Plachetka
oslávi v utorok 18. februára jubileum 80 rokov. Jeho kariéra je pretkaná
početnými hráčskymi i trénerskými úspechmi. Nad všetkými vyčnieva
striebro zo Svetovej šachovej olympiády vo švajčiarskom Luzerne v roku
1982, ktoré získalo československé družstvo v zložení Vlastimil Hort,
Jan Smejkal, Ľubomír Ftáčnik, Ján Plachetka, Vlastimil Jansa, Jan Ambrož
a nehrajúci kapitán Miroslav Filip.
"Išli sme do Švajčiarska nasadení na 7. mieste. ZSSR bol jednoznačný favorit, lebo do roku 1978 vyhrával všetky olympiády. Silné tímy malo v Luzerne aj Maďarsko, Juhoslávia, USA, taktiež Bulharsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko. V súvislosti s Luzernom je dôležité poznamenať, že korene nášho úspechu siahajú do 60-tych rokov. Štátnym trénerom sa vtedy stal František Pithart, ktorému sa v Prahe podarilo skoncentrovať silných mladých hráčov. Trávil s nami veľa času nielen popri šachu, ale sme sa vedeli spolu aj zabaviť. Inými slovami - žili sme ako kolektív aj mimo šachovnice. Zišli sme sa veľmi silná generácia hráčov a dosiahli sme maximum, lebo Sovieti s tromi či štyrmi veľmajstrami vo svojom strede, tí boli neprekonateľná prekážka. Preto sme druhé miesto z Luzernu vnímali, akoby sme boli víťazmi olympiády. Celý turnaj sme odohrali vyrovnane, rozhodujúcu partiu s Anglickom sme zvládli. Z individuálneho hľadiska to bola veľmi úspešná olympiáda, získal som 6 z 8 bodov, päť partií som vyhral, dve remizoval a len raz prehral," povedal Plachetka v rozhovore pre TASR.
Ján Plachetka (nar. 18. februára 1945 v Trenčíne) sa v šachovej komunite pohybuje bez prestávky už sedem desaťročí. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým slovenským šachistom v povojnových dejinách, ktorému sa tento individuálny honor podarilo dosiahnuť. Medzinárodná šachová federácia (FIDE) mu ho oficiálne udelila v roku 1978 na kongrese v Buenos Aires. Počas svojej bohatej kariéry vyhral okolo 30 významných turnajov, ako tréner pôsobil napríklad aj v Tunisku a podieľal sa na výchove viacerých slovenských reprezentantov. Z nich najvýraznejšie sa presadili Regina Theissl Pokorná, Eva Repková, Zuzana Borošová a Tomáš Petrík. Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play mu udelili Cenu Klubu Fair Play Slovenského olympijského výboru, je spoluautorom publikácie o šachových olympiádach. Vlani v septembri sa stal prvým členom Siene slávy slovenského šachu.
"Nežil som chladným vypočítavým životom šachového profesionála, niekedy som pre úspech neurobil maximum. Ale neľutujem to...," priznal Plachetka v rozhovore pre TASR. Na otázku, čo musí mať dobrý šachista, odpovedal: "Prirodzenú inteligenciu a výbornú pamäť. Musí byť praktický hráč, mal by mať v sebe bojové vlohy. Tie mnohým šachistom chýbajú a preto sa viac venujú estetike šachu ako turnajovému hraniu. Silný hráč by mal byť fyzicky a duševne zdravý, vytrvalý a hlavne musí mať rád šach. Ak chce byť úspešný, nesmie mu chýbať energia. Tá je podľa môjho názoru najdôležitejšia zo všetkých atribútov, pretože šach je otázkou vnútornej energie a vyžaduje si niekoľkohodinové pekelné sústredenie. Hráč si nemôže dovoliť ani chvíľkový výpadok. Partia trvá v priemere 3-4 hodiny, ale nezriedka sú aj 5-6 hodinové i dlhšie. Jeden chybný ťah, dajme tomu po štyroch hodinách hrania, môže znamenať fatálne následky a vtedy už pomôže vrátiť sa späť len chyba súpera. Partia tým však stratí svoju logickú niť."
"Išli sme do Švajčiarska nasadení na 7. mieste. ZSSR bol jednoznačný favorit, lebo do roku 1978 vyhrával všetky olympiády. Silné tímy malo v Luzerne aj Maďarsko, Juhoslávia, USA, taktiež Bulharsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko. V súvislosti s Luzernom je dôležité poznamenať, že korene nášho úspechu siahajú do 60-tych rokov. Štátnym trénerom sa vtedy stal František Pithart, ktorému sa v Prahe podarilo skoncentrovať silných mladých hráčov. Trávil s nami veľa času nielen popri šachu, ale sme sa vedeli spolu aj zabaviť. Inými slovami - žili sme ako kolektív aj mimo šachovnice. Zišli sme sa veľmi silná generácia hráčov a dosiahli sme maximum, lebo Sovieti s tromi či štyrmi veľmajstrami vo svojom strede, tí boli neprekonateľná prekážka. Preto sme druhé miesto z Luzernu vnímali, akoby sme boli víťazmi olympiády. Celý turnaj sme odohrali vyrovnane, rozhodujúcu partiu s Anglickom sme zvládli. Z individuálneho hľadiska to bola veľmi úspešná olympiáda, získal som 6 z 8 bodov, päť partií som vyhral, dve remizoval a len raz prehral," povedal Plachetka v rozhovore pre TASR.
Ján Plachetka (nar. 18. februára 1945 v Trenčíne) sa v šachovej komunite pohybuje bez prestávky už sedem desaťročí. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým slovenským šachistom v povojnových dejinách, ktorému sa tento individuálny honor podarilo dosiahnuť. Medzinárodná šachová federácia (FIDE) mu ho oficiálne udelila v roku 1978 na kongrese v Buenos Aires. Počas svojej bohatej kariéry vyhral okolo 30 významných turnajov, ako tréner pôsobil napríklad aj v Tunisku a podieľal sa na výchove viacerých slovenských reprezentantov. Z nich najvýraznejšie sa presadili Regina Theissl Pokorná, Eva Repková, Zuzana Borošová a Tomáš Petrík. Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play mu udelili Cenu Klubu Fair Play Slovenského olympijského výboru, je spoluautorom publikácie o šachových olympiádach. Vlani v septembri sa stal prvým členom Siene slávy slovenského šachu.
"Nežil som chladným vypočítavým životom šachového profesionála, niekedy som pre úspech neurobil maximum. Ale neľutujem to...," priznal Plachetka v rozhovore pre TASR. Na otázku, čo musí mať dobrý šachista, odpovedal: "Prirodzenú inteligenciu a výbornú pamäť. Musí byť praktický hráč, mal by mať v sebe bojové vlohy. Tie mnohým šachistom chýbajú a preto sa viac venujú estetike šachu ako turnajovému hraniu. Silný hráč by mal byť fyzicky a duševne zdravý, vytrvalý a hlavne musí mať rád šach. Ak chce byť úspešný, nesmie mu chýbať energia. Tá je podľa môjho názoru najdôležitejšia zo všetkých atribútov, pretože šach je otázkou vnútornej energie a vyžaduje si niekoľkohodinové pekelné sústredenie. Hráč si nemôže dovoliť ani chvíľkový výpadok. Partia trvá v priemere 3-4 hodiny, ale nezriedka sú aj 5-6 hodinové i dlhšie. Jeden chybný ťah, dajme tomu po štyroch hodinách hrania, môže znamenať fatálne následky a vtedy už pomôže vrátiť sa späť len chyba súpera. Partia tým však stratí svoju logickú niť."
www.ZIVOTPO.sk
